Grécko

Ako zástupcovia Gymnázia v Partizánskom, v zložení pani prof. Zuzana Poluchová a Natália Peciarová, študentky Vladka Kopálová, Veronika Šalgová a Anna Šútorová, sa vydávame na v poradí šiestu cestu za poznaním v rámci projektu Comenius. Tento projekt združuje školy z rôznych kútov Európy a dáva im možnosť cestovať, spoznať nové kultúry, nadviazať cenné priateľstvá a zdokonaliť sa v angličtine. Tento raz bolo miestom stretnutia Grécko.

20. 10. 2013 - Deň na cestách

V nedeľu ráno prihádzame na viedenské letisko. Cieľ cesty jasný, ide sa po stopách Konštantína a Metoda, akurát opačným smerom. Po hodinke a pol komfortného letu pristávame na letisku v Thessaloniki – bývalom Solúne. Netušíme, čo nás čaká za dverami s nápisom EXIT, ale to, čo zbadáme, nám naozaj vyrazí dych a vyčarí úsmev na tvári. Vonku nás čakajú poskakujúci rozradostení grécki študenti s transparentmi. Zapochybujeme, či čakajú na nás, veď my nie sme nijaké celebrity! O chvíľu už veselo klebetíme s novými kamarátkami, u ktorých budeme bývať. Na týždeň sa stanú našimi sestrami. Od prvej chvíle máme pocit, akoby sme sa poznali odjakživa. Prvé poznanie - Gréci sú večne usmiati a dobre naladení, radi sa rozprávajú, stačí len nadviazať očný kontakt. Chvíľu čakáme, kým priletia skupiny z ostatných krajín a spoločne sa poberieme na krátku prehliadku Thessaloniki - druhého najväčšieho mesta Grécka. Krásna promenáda pri mori je ako stvorená na prechádzku. Je plná študentov, párikov a pohodových pouličných predajcov. Úžasná atmosféra! Obdivujeme hladinu mora lesknúcu sa od šikmých lúčov slnka, ktoré farbia kaviarničky pozdĺž promenády na oranžovo. Grécka siesta sa nám pomaly, ale isto dostáva pod kožu, aj keď nás trochu znervózňuje grécke neustále bezcieľne čakanie.Opúšťame toto nádherné miesto a autobusom sa presúvame do mesta Karditsa. Druhé poznanie – Gréci majú nevyčerateľný zdroj energie. Krátia si totiž čas v autobuse tancom, zatiaľ čo my melieme z posledného. A k tomu otázka, aké to bude u nich doma?
Proastio, náš nový domov, je dedinka hneď vedľa Karditse. Po trojhodinovej ceste autobusom nás vzpruží a príjemne naladí večera v rodinách. Tretie poznanie – stolovanie v kruhu rodiny je každodenná záležitosť. Mňa osobne dojala nesmierna pohostinnosť a samozrejmosť, s akou ma prijala rodina mojej priateľky.Dokonalo som pookriala v momente, keď ma najstarší člen rodiny, 79-ročná stará mama, privítala s otvorenou náručou a vybozkávala ma. Poznáte ten pocit, že ste akoby doma? Zvedavá na cudzinku bola i vzdialenejšia rodina, takže pri stole nás bolo požehnane. Veselú náladu umocňovalo aj skvelé jedlo – všetko v strede stola, každý si berie, koľko a čo mu chutí. Štvrté poznanie – na stole nesmie chýbať syr feta.Piate poznanie – hostitelia vás nenechajú odísť od stola, kým všetko neochutnáte, najlepšie za plný tanier. (Veď aj skúste neskúsiť nejaký chod, keď je všetko doma pripravené, čerstvé a také chutné!) Zaspávam s pocitom spokojnosti a očakávania, čo sa bude diať zajtra.

21. 10. 2013 - Zo školy do školy
Je pondelok a my, správni študenti, sa poberáme do školy. Tá naša sa nachádza priamo v Proastiu. Je to neveľká farebná budova so slnečnými chodbami a veľkým trávnatým dvorom. Sme oficiálne uvítaní riaditeľom školy a dostávame priestor na návštevu niektorých hodín. Najskôr si pozrieme hodinu angličtiny u mladších študentov, kde nás pani učiteľka riadne vyspovedá. Potom ešte trochu potlačíme latku nahor a zavítame na hodinu maturantskej matematiky. Najviac nás prekvapí vzťah učiteľ-žiak. Nesmierne kamarátsky, hodina má podobu prestávky (žiaci voľne sa pohybujúci po triede) a nezáväzného dialógu. Každú chvíľu čakáme, že učiteľ žiakov zahriakne, no nestane sa tak. Na naše spýtavé pohľady a otázky, či by nemali mať väčší rešpekt, nám študenti odpovedajú: ,,Ako sa vy môžete niečo od učiteľov naučiť do života, keď sa s nimi nepriatelíte?  Treba si ísť večer spolu sadnúť a zabaviť sa!" No, to nám teda padla sánka. Osobne si  myslím, že lepšia je zlatá stredná cesta. Šieste poznanie – kto chce dobre zmaturovať, musí chodiť po večeroch na doučovanie. Úplne nepochopiteľný je pre nich pojem ,, dávať pozor na hodine“. (V duchu ďakujem náročným učiteľom.) Vonku nás čaká pohostenie, ktoré nám nachystali rodičia. Obdivujeme a ochutnávame rôzne koláčiky a šaláty zaujímavo naaranžované do tvaru vlajok zúčastnených krajín. Ďalšia zastávka – radnica. Prihovorí sa nám primátor mesta s informáciami o Proastiu. Pohostenie a následný obed nás presvedčia, že hladom v tejto krajine určite nezomrieme. Čaká nás prechádzka po Karditse. Večer máme voľný čas, tak ho trávime s rodinami alebo s celou skupinou v miestnom bare.

22. 10. 2013 - Hor' sa na hory
Hneď ráno stihneme navštíviť niekoľko vyššie položených pamiatok, ku ktorým sa dostávame serpentínami. Prvou sú ruiny chrámu boha Apolóna, z ktorých cítiť zašlú slávu starovekého Grécka, aj keď nie sú veľmi zachovalé. Ďalším je veľký kláštor Korona, ktorý spravuje dohromady šesť mníchov. Pri vstupe si ženy musia opásať sukne, tak vraví tradícia. Ľutujeme, že sa vovnútri nemôže fotiť. Na rozdiel od našich kostolov s veľkými oknami a svetlými priestormi sú tieto pochmúrnejšie, no steny sú nádherne pomaľované náboženskými výjavmi a bohato vyzdobené zložitými lustrami a inými predmetmi. Z prednášky jedného z mníchov sa dozvedáme, že niekde tu je uložená hlava jedného z predstaviteľov cirkvi a vraj vôbec nestarne! V obchodíku so suvenírmi dostať produkty, ktoré vyrobili samotní mnísi. Siedme poznanie – z Grécka nemožno odísť bez olivového oleja a miestnych korenín.
Okolo obeda zavítame na farmu, kde si môžeme vyskúšať jazdu na koni a streľbu z luku. Postupne schádzame nižšie z hôr, tentoraz k jazeru Plastira, kde absolvujeme vodné športy. Vodný bicykel, kanoe, to všetko je nám k dispozícii. Čo je lepšie, ako opaľovať sa uprostred jazera, uprostred októbra? Odchádzame so západom slnka. Otvárajú sa nám krásne pohľady na jazero a hory. Už sa nemôžeme dočkať, čo prinesú ďalšie dni.

23.10. 2013 - Duch cestovateľa
Dnes nás čaká dlhá cesta do prístavu Volos. Tam nás čaká loď, na ktorú podaktorí len neochotne nastupujú, pretože naše žalúdky sú poriadne rozkývané z nekonečných zákrut. Egejské more k nám ale bolo zhovievavé, čaká nás pohodová cesta. Kocháme sa výhľadom na tmavomodrú vodu a bielulinkú penu za loďou, vo vlasoch vietor a nad hlavou jasné slnko. O hodinu kotvíme sa ostrove Skiathos. Čas máme vo vlastných rukách, tak sa pustíme do objavovania. A fotíme a cvakáme... Väčšina skupiny zakotví v okolitých reštauráciách, no v slovenských študentkách sa prejaví cestovateľský duch. Oželieme obed (veď nám nestíha ani vytráviť!) a vydávame sa najbližšou uličkou do kopca. Mizneme v spleti úzkych uličiek a vysokých domov. Náš cieľ? Stratiť sa. Chceme na vlastnej koži okúsiť atmosféru ostrova, vidieť to, čo iní nie. So zatajeným dychom  prechádzame kamennými  uličkami (každá sa nám zdá ešte o trochu krajšia ako predošlá), šliapeme do schodov. Orientačný bod – pohľad na more. Všade je ticho, ani živáčika, je predsa siesta. Tu nedbalo vyrastá kvetinový ker, tam sú pukliny v múre pretreté úplne inou farbou ako bola pôvodná (vyzerá to fakt dobre), tamto na plote drieme mačka s labkou zvesenou dole. Ostrov nás chytá za srdce. Náhodou narážame na skrytú pláž. Hneď vyzúvame topánky a bežíme k drobným vlnkám. Voda je studená, no príjemne osviežuje pokožku rozohriatu poludňajším slnkom. Dýchame morský vzduch, nastavujeme tvár lúčom a nechávame sa unášať čarovnou atmosférou ostrova. Je však čas pripojiť sa k ostatným. Našu tajnú pláž opúšťame len veľmi ťažko. Ôsme poznanie – kto chce, nájde si „vlastnú“ pláž. Našťastie čaká nás ďalšia, ku ktorej sa vezieme spolu s ostatnými loďou. Tu je oficiálne vyhlásené kúpanie. Studená voda nás najskôr odrádza, no nakoniec predsa len vhupneme do objatia Egejského mora. A že je príjemné! Sme dosýta vyplávané, nabité radosťou a čo na tom, že aj trochu pehavé od slnka... V autobuse sa nikomu nechce spať. Pred očami stále máme zábery z nekonečné bludiska na ostrove Skiathos. Ale nás dostal, ostrov jeden...

24.10. 2013 - Neuveriteľné ľudské dielo
Dnes spoznávame aj iné kultúry, prezrieme si veľkú mešitu, ktorá v súčasnosti slúži ako múzeum. Od nej sa pohýname len o kúsok ďalej k mestu Trikala. Prekvapí nás, ako rýchlo sa dokonalá rovina mení na špicaté skaly. Tie ukrývajú kláštory, ktoré sú postavené priamo na skalách. Vyráža nám dych, keď si predstavíme, že materiál sem ľudia museli vlastnoručne vynosiť. My sa komfortne dostávame skoro až k bráne najväčšieho kláštora - Great Meteoron. Stačí nám už len vyšliapať pár schodísk a znova natiahnuť sukne. Priestory kláštora sú ako obvykle bohato pomaľované, svetlo cez malé okná presvitá v lúčoch a dodáva atmosfére mystický podtón. Súčasťou kláštora je múzeum ľudových krojov, o ktorých nám spravia súkromnú prednášku grécki študenti. Sme trochu zahanbené, pretože my by sme tak veľa a s takým zápalom o našich krojoch rozprávať nevedeli. Gréci nás ,,nútia" dookola opakovať názvy jednotlivých častí krojov, tešia sa, keď sa nám ich podarí vysloviť. Deviate poznanie – Gréci sú hrdí na svoju krajinu. Hrdo sa vystierajú, keď hovoria o histórii a aj nás to núti byť hrdé na tú našu. Sme predsa nejaké Slovenky a tu sa nimi cítime byť viac ako inokedy.
Po obede v dobrej nálade pokoríme pevnosť a hodinovú vežu v meste Trikala. Už trochu cítime nohy, no napriek tomu nevynecháme možnosť poprechádzať sa po meste. Unavení, no veselí sa vraciame do Proastia.

25. 10. 2013- Kapura, kapura...
Piatok je vyvrcholením celého stretnutia. Zídeme sa v amfiteátri, kde máme mať prezentácie o našich kultúrach, ukážku krojov a tancov každej krajiny. Nervozita už nie je na mieste, všetci sa poznáme, niet sa koho hanbiť. Aj tak nám trochu stisne hrdlo, keď sa hľadisko naplní neznámymi tvárami zo školy. Pozrieme si prezentácie Turecka, Poľska, Rumunska, Maďarska a Talianska. Niektorí prezentujú sami, iní pustia video s obrázkami a textom. My odmietneme mikrofóny, spustíme prezentáciu a už sa nám jazyky nezastavia.Podarí sa nám ľudí prebrať, vzbudiť záujem o slovenskú kultúru a aj rozosmiať. Zožneme veľký potlesk a veľa pochvál od rôznych ľudí, vraj sme sa im najväčšmi páčili. Po nás ešte predvedú svoju prácu Česi. Nestíhame sa ani dostatočne tešiť, už si musíme obliekať kroj a pripraviť sa na tanečné vystúpenie. Vraj ideme až úplne nazáver (kvôli počtu- tancujú s nami aj pani profesorky). Chvíľku predýchavame, no tešíme sa. Posledná štipka nervozity z nás opadne hneď, ako začujeme prvé tóny ľudovej piesne Kapura, kapura. Chytíme sa do karičky a už nám vejú sukne. Náš tanec strhne publikum, tlieskajú nám do rytmu, my si to maximálne užívame. Úsmev na tvári, o ktorom sme si mysleli, že je pri tanci povinný, nám je viac ako prirodzený, ujúkanie sa nám z úst derie, ani nevieme ako. Keď dotancujeme, potlesk nás úplne ohúri, adrenalín by sme mohli rozdávať. Tak takto sa cítia tanečnice z Lúčnice! Všetci sa odrazu chcú fotiť so Slovenkami. Najbližšie minúty počúvame samé pochvaly (vraj sme konkurovali gréckemu tanečnému súboru!) a odpovedáme: ,,Evcharisto!"
Radosť z úspešnej reprezentácie nám vydrží až do večera, kedy nás autobus odvezie do hotela, kde bývajú naši učitelia. Tam prebehne odovzdávanie certifikátov o účasti a darčekov. Spoločná večera sa nesie v slávnostnom duchu, to však Grékom nebráni rozprúdiť tanečnú zábavu. Nakoniec sa my-decká presúvame do centra Karditsy, kde máme záverečnú diskotéku. Dnes sa asi spať nepôjde....

26.10. 2013 - Slzavé údolie
Dnes sa iba plače. Lúčenie je vždy ťažké. Neľahko sa lúči s dobrými priateľmi a ešte ťažšie sa lúči s druhou rodinou, ktorá vám tak prirástla k srdcu. Niektorí nás idú vyprevadiť až na letisko v Thessaloniki. Padnú posledné sľuby, že sa čoskoro uvidíme, posledné objatia predtým ako odletíme každý do iného kúta Európy. Boli sme naozaj tu? Nebol to sen? Nie, spomienky sú pravdivé a sú krásne. Grécko nás naučilo byť otvorenými novým ľuďom a zážitkom. Naučilo nás, že s úsmevom ďalej zájdeme a pohoda by mala byť vo výbave každého človeka.Lebo keď je pohoda, všetko ide akosi ľahšie. Evcharisto, Hellas! - Ďakujeme, Grécko!

Anna Šútorová