Naša škola v divadle

Divadlo Andreja Bagara v Nitre patrí k hlavným strediskám kultúry na Slovensku. Kde inde si vychutnať divadelné umenie a prejsť celou paletou emócií, než v jedinečnom priestore, aký ponúka práve toto divadlo?

Verní tradícii celoškolských predstavení sme sa jednu septembrovú stredu rozhodli pozrieť si drámu Ivana Bukovčana - dobre známu každému maturantovi - Kým kohút nezaspieva. Rozhodla túžba dozvedieť sa niečo nové o období Slovenského štátua osudoch rôznych ľudí v ňom.

Príbeh sa ihneď rozbieha a do zajatia nemeckých vojakov padnú prví civilisti – študenti. Zaľúbenci Fanka a Ondrej. Ocitajú sa v špinavej pivnici so starým nábytkom, takmer bez svetla, s jedinými dverami vedúcimi na slobodu. Sami nevedia, prečo boli zatknutí. Pevne dúfajú, že sa celá situácia vysvetlí. Spočiatku sa aj na mňa preniesol tento pocit „hľadania svetla na konci tunela“, no vedel som, že svetlo je ešte ďaleko a to najhoršie určite ešte len príde. Tušenie ma nesklamalo.

Do pivnice sa postupne dostávajú ďalší a ďalší ľudia – pôrodná babica Babjaková, zverolekár Šustek, holič Uhrík, starý horár Terezčák, učiteľ Tomko, pani Lekárniková, prostitútka Marika a tajomstvom zahalený Tulák. Spolu desať nevinných ľudí. Dozvedajú sa, že v ten večer bol loveckým nožom prebodnutý nemecký vojak. A vo vojne platí pravidlo – desať za jedného. Ak sa nenájde vrah, do rána pôjdu všetci na popravu.

Strach o život, bezmocnosť, pud sebazáchovy... to všetko sa mieša s narastajúcim napätím. Pán Fischl, spojka medzi zadržanými a Nemcami, prichádza s „výbornou“ správou: major trvá na zabití len jedného zo zatknutých, pretože zabitý vojak bol vraj opitý. Voľbu však necháva na nich samotných. Dráma sa nezadržateľne stupňuje. Práve teraz sa na povrch dostávajú temné stránky charakterov viacerých postáv. Hádžu na seba špinu, obviňujú, urážajú, argumentujú, kto si zaslúži prežiť viac a kto menej. „Za každú cenu zostať človekom,“ nesie sa priestorom jedna z najdôležitejších myšlienok hry. Ukazuje sa, že nikto nie je bez viny. Vyprovokovaný Uhrík v afekte zabíja Tuláka. Nakoniec je to nečakane práve on, kto zachráni ostatných pred smrťou. Podľahne tlaku výčitiek svedomia, zoberie kľúč („dar“ od majora), uteká z pivnice, uvedomujúc si posledné sekundy svojho života. Z ulice počuť dávku zo samopalu...

Čo sa týka hercov, za zmienku podľa môjho názoru stoja najmä výkony troch z nich – B. Matuščina (Dr. Šustek), M. Fratriča (holič Uhrík) a Pajtinkovej (Marika). Možno sa záporné postavy hrajú jednoduchšie, no myslím si, že celé predstavenie tak trochu ťahali najmä prví dvaja. Významnú úlohu mal zohrať učiteľ Tomko, ktorý mi však v predstavení prišiel nevýrazný, takpovediac do počtu. V literárnom diele bol práve on držiteľom morálneho piliera, no jeho herecký výkon bol nepresvedčivý. Podobne aj výkony ďalších hercov, niektorých nebolo dokonca ani dobre počuť.

Režisér Michal Spišák zachoval vernosť literárnej predlohe, no zopár zmien sa predsa len našlo. Dej bol miestami prerušovaný výstupmi nemeckého majora a jeho podriadených, ktoré príbeh, podľa mňa, neobohatili ani neposunuli vpred. Občas pôsobili rušivo. Novinkou bol tiež tanec Fanky s obrovskými kusmi mäsa. Azda najmarkantnejšou zmenou bol koniec predstavenia – Fanka v klietke a z nepochopiteľných dôvodov vypustená replika učiteľa Tomku, vnášajúca do hry nový pohľad na čin Uhríkovho sebaobetovania.

Čo dodať na záver? Z predstavenia som odchádzal s pozitívnym dojmom, ale aj mierne sklamaný. Musím otvorene povedať, že pôvodnému filmu s Jozefom Krónerom v role Uhríka sa spomínané predstavenie nevyrovnalo.

O postrehy z predstavenia sme sa na ďalší deň podelili so spolužiakmi a pani profesorkou na hodine literatúry. Dôkladne sme ho analyzovali a napriek kritike sme sa zhodli na tom, že ak aj predstavenie nenaplní naše očakávanie, vidieť ho nie je nikdy na škodu. Budeme si ho pamätať, čo bude určite výhoda na maturitnej skúške. Ďakujeme našim vyučujúcim SJL, že nám umožnili vidieť toto predstavenie. Náš zmysel pre dobré umenie a krásu to určite posunulo vpred.

Milan Hoďa, IV. C